Dnes som znovu
snívala
o víle čo lietala.
Bola malá, neveľká,
mala biele krídelká.
Skackala si po lúke,
no bolo jej to
hlúpe,
tak na chvíľu
prestala.
Tešiť sa zo života.
Na okamih malý,
biele krídla
stmavli,
a kvety sa zachveli,
lebo tiež sa báli- o
ňu.
Že nepríde ďalšia k
nim,
ďalšia z mnohých
malých víl,
zabudla kde miesto
má.
Že lúka je jej
domovom,
a smútok bol len
zlým snom,
čo prebehol jej cez
viečka.
Kvety ticho čakajú,
či sa ešte dočkajú,
víly čo dnes
neprišla.
No možno len za
svojím snom odišla.
Tak len ticho
dúfajú,
že víla mala sen
pekný.
Kde sa slnko
trblieta a vílam sa tak lieta,
že zabúdajú dýchať.
Od vzrušenia a
radosti,
že žijú si do
sýtosti.
Proste len tak ako
chceli,
keď do života
prileteli.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára