Osud

Osud ma necháva, plávať v mori života.

Nikoho mi neposiela,

potichu sa mi vysmieva.

Sú to však len predstavy,

že nás život nechváli, keď na kolenách kľačíme.

Sami si to však robíme a silu len strácame,

keď sa do sĺz vnárame.

Osud ma necháva, plávať v mori života.

Keď príde naša chvíľa, len sa s nami zahráva.

Ale my si myslíme,

že napospas sme mu vydaní.

A preto nič sa nám nedarí,

lebo veriť sme prestali.

Že všetko trvá len do času,

že všetky slzy raz vyhasnú,

že všetká bolesť raz pominie,

a ako dúha na oblohe sa rozplynie.

Že sa všetko mení, preto každý jeden deň sa cení,

a žiaden zbytočný nie je.

Že všetko čo sa deje, je ako má byť.

Že partnerom smútku radosť je,

že bez sĺz úsmev nie je.

Že po noci príde deň

a po dni zase noc.

Že keď už je niečoho moc,

karta sa obráti.

Že keď sme raz dole, vieme byť aj hore.

Raz hore, raz dole.

Život je hojdačka, na ktorej sedíme.

Osudom hojdaní,

nebuďme sklamaní,

že hojdá nás rýchlo, či pomaly.

Len tak, ako treba,

len tak, ako chceme,

len tak, ako vieme,

len tak, aby sme nevypadli.

Z hojdačky života. Keď nás osud húpe.

Raz hore, raz dole.