Taká normálna báseň

Vieš čo ma dnes teší?

Že mi to tak svedčí.

Čo mi je dané, nerastie v tráve.

No mám to na dosah ruky a vezmem si to dnes.

Vedel si, že sa slnko smeje?

Že sa vtáci ráno bijú, a že rosa usychá,

tak trištvrte hodinu?

Vedel si, že drozd má žltý zobák?

A že ten červený mak, čo rastie na poli je v skutočnosti bábika?

To len tá skutočnosť nám akosi uniká.

Videl si toho koňa čo cválal po oblohe?

Ja som ho videla,

bol biely a mal vlasy dlhé.

Vlastne to bola hriva,

z dohľadu sa mi skryla, keď som oči prižmúrila,

aby som ju uvidela v plnej kráse.

Malé dieťa vo mne sa dnes znovu pýtalo.

Mala som kopu otázok.

Prečo, ako, od kedy, do kedy, kto to urobil, kto to vymyslel...

Smial si sa a ja som čakala.

Seriózna odpoveď ma zaujímala.

Čo všetko neviem.

Plánujem sa ťa pýtať, ešte aspoň štyridsať rokov. Minimálne.

A nebude to žiadna nuda.

Je toto báseň?

Pýtaš sa ma.

Áno je.

Práve si sa to dozvedel.

A ja sa smejem.

Bez pravidiel.

Presne tak ako to viem len ja.

A inak...medzi nami...som úplne normálna...a ty si tak úžasne múdry :)