Kľúč od srdca

Myseľ mi dnes kázala,

hodiť kľúč do kanála.

Do kanála z mojich citov,

čo čistou riekou kedysi bol.

Kľúčik malý, lesknúci,

čo nosievam na srdci.

Zamknuté vraj ostať má.

Myseľ mi dnes šepkala,

že vraj s ňou som v bezpečí.

Že len srdce zamknúť treba a svet bude hneď lepší.

Kto by jej však uveril.

Ja, ty, vy, my všetci?

Paradox.

Nie radosť, ale plytkosť bytia sme za to dostali.

Nevadí ale,
veď boli to časy dávne.

Rastieme a vieme dnes v čom pravda skrýva sa.

Hľadala som zlatý kľúčik od srdca.

Pod nánosom z pavučín on leskol sa.

Stále rovnako, ako kedysi,

keď dieťaťom som bola.

Zodvihla som ho a dvere otvorila.

Od srdca.

Pre seba a pre všetko, pre všetkých.

Myseľ už mi nekáže,

že zahodiť ho mám.

Učí sa len od srdca, lásku vidieť všade.

Svoju lekciu si odniesla,

keď smutno jej bolo, samej.

Kľúče žiaria, kde sa pozriem.

Nájsť ich môže každý kto sa nevzdáva.

A ako noc sa s dňom stretáva,

hoc len na okamih malý,

myseľ a srdce, tie tiež patria k sebe.

Kľúče nepotrebujú.

Ostávajú otvorené.

Navždy.