Púpava

Púpava dnes opäť, stratila hlavu.

Bielu hlavu starenky,

a v nej skryté spomienky.

Na spev vtákov, rannú rosu,

čo šteklila ju, okolo nosu.

Na jarnú búrku, letný dážď,

na priateľku včielku, lúku plnú krás.

Stratila hlavu pre tento svet.

Jedného dňa sa zobudila a múdrosť šedín prezradila,

že všetko čo zažiť mala,

všetko, čím sa kochať mala,

už má za sebou.

Slnko krásne svietilo,

chvíľu sa jej marilo,

že prežíva deň najkrajší.

Vánok jemne povieval

s listami stromov tancoval.

Keď si všimla púpava, že je zrazu holohlavá.

Iba s nemým úžasom,

pýtala sa, kým to som?

Kde sú moje biele vlasy,

kde je moja koruna krásy.

Letí nebom. Nesmúť preto.

Šepol vánok jemný.

Bola si tu nocou, dňom.

A všetky tie spomienky,

čo zdobili ti pramienky,

nesú správu svetom.

A oplatí sa dýchať preto.

Zanechať tu spomienky,

čo budú pastvou pre lienky so siedmymi bodkami.

Pre deti s úsmevom na tvári

a čelenkou z púpavy,

keď sa znovu objaví.