Keď oči klamú

Prečo neverím očiam, čo sa smejú.

Prečo neverím ústam, čo pravdu hovoria.

Prečo smutná som,

keď všetci naokolo sa smejú a tvária sa,

že všetko je fajn.

Prečo neistá som,

keď pravdu povedať mám,

veď zraniť nechcem.

Prečo veríme veciam čo sú klam,

a pravdu počuť nikto nechce.

Prečo trápi ma bolesť, čo nie je moja,

prečo cudzie myšlienky mi za smútok môj stoja.

Prečo neverím, keď oči sa smejú navonok.

No v duši smútok panuje,

aj keď veriť by som chcela,

že človek sa raduje.

Ja ale dôveru svoju stále mám,

a vzdať sa jej nemôžem.

Preto neprestanem srdce počúvať,

keď hovorí, že pomôže.

Ja dôveru mám v každého dnes.

Aj keď nestojíte o ňu a opäť sa to stalo.

Nechcete počuť a vidieť ma dnes,

aj keby pomôcť Vám to malo.

Ja ale dôveru svoju mám stále,

bola tu včera a je tu aj dnes.

Nezmizne, ako dúha z oblohy,

len pre pár slov, čo ústa zo seba pustili,

keď samé seba bránili.

Lebo tie vedia klamať,

a pomocníka majú  veľkého,

preto, keď oči smejú sa,

verím im,

len keď srdce v nich vidí sa.