Stopár

Blúdi stopár po krajine,
hľadá stále cesty iné.
Cesty ľahké vysnívané,
netuší, čo sa s ním stane. Ak zaváha.
V spleti tiel sa pretĺka,
prúd ho kdesi nesie,
po krajine v prázdnote,
vlastný kríž si nesie.
Pristaví sa po chvíli,
deň sa zdá byť snom.
Pohľad sebe venuje,
pred výkladným sklom.
Prebúdza sa pomaly a oči čo hľadali,
vidia zrazu v sebe,
vesmír celý.
Hviezdy, mesiac, planéty,
všetky skryté predmety,
čo stratili sa v pamäti.
Stratili sa v spleti snov,
v hŕbe starých pokladov.
Zabudnutých v pamäti,
ktorým veria len deti.
Stopár oči zatvára,
do hĺbky sa ponára,
do hĺbky sa norí,
a zrazu v tom mori,
hlbokom jak čierna diera,
srdce svoje v dlani zviera.
Srdce čo má na dlani,
osudu sa nebráni,
svet čo vidí krásny je,
opäť preto ožije.
Raduje sa stopár milý,
všetky cesty čo sa skryli,
vidí ako na dlani.
A srdce ich cíti.
A je rád, že vidí,
vesmír celý v sebe.
Čo v ňom ticho drieme
a len čaká na ten deň, keď sa prebudí.
Ten deň, čo nebude snom,
ale novým pokladom,
čo spočinie v pamäti.
V tej, čo je len pre deti.
V srdci nášho stopára,
dieťa znovu prespáva.
A on sa len raduje.
Na cestách, kam putuje.
Sám.